Pán Groma, ste mimoriadne zaneprázdnený človek, máte toho veľmi veľa a zdá sa, že aj veľa stíhate. Ako vyzerá váš pracovný deň?
Začínam o šiestej ráno, otvorím si na internete správy, skontrolujem maily a okolo pol ôsmej idem s dcérou do škôlky. Medzi ôsmou a deviatou sa tradične stretávam s priateľmi podebatovať pri káve, no a potom už začínam na radnici alebo idem do terénu. Popoludní vyzdvihnem dcéru zo škôlky a následne sa vraciam do práce a domov prichádzam okolo siedmej – ôsmej večer, a ak mám v pláne nejaké kultúrne podujatie, tak aj neskôr. Potom si ešte neskoro večer sadnem k počítaču a píšem. V tomto období dokončujeme už štvrtú knihu o Žiline, ďalšie dve monografie o výtvarníkoch Jozefovi Krakovskom a Vladimírovi Kompánkovi a jednu ekonomickú publikáciu z marketingu. Víkendy sa ale vždy snažím byť s rodinou doma, aj keď mnohokrát sa stihnem ešte zúčastniť i mestského podujatia. Ak máme voľný čas počas víkendu, trávime ho na našej farmičke, kde sa staráme o zvieratká a všeličo pestujeme, prípadne ideme na výlet do okolitej prírody.
Keď sa obzriete dozadu na svoju minulosť, ktoré momenty v živote by ste označili za dôležité?
Zrejme prvé veľmi dôležité rázcestie bolo, keď ma nevzali študovať na vysokú školu. Mňa vždy bavila biológia a veľmi som ju chcel študovať. Bolo to pre mňa sklamanie a asi aj preto som prijal ponuku ísť pracovať do kotolne. Aby som si vyčistil hlavu. Popri tom som začal podnikať. Samozrejme, že som mal, ako mladý človek, pôvodne naivné predstavy o živote a realita bola oveľa ťažšia. Ale pre jednu vec som mal vždy zmysel: som presvedčený, že keď človek stretne náhodu, mal by ju maximálne využiť, lebo druhá možnosť už nemusí nikdy prísť. A tak som k veciam pristupoval. Samozrejme, dôležitou chvíľou bolo stretnutie s mojou terajšou manželkou a narodenie našich dcér.
Ako ste sa zoznámili s manželkou?
V malebnej krčmičke, mala rada utopence. Vôbec to nebola láska na prvý pohľad, aspoň z jej strany. Však koho by zaujal chlapec s účesom na spôsob Jaromíra Jágra (smiech)? Najskôr sme boli kamaráti. Dnes sme už spolu takmer 20 rokov, 10 rokov manželia a niekoľko posledných týždňov sme šťastní rodičia už aj našej druhej dcérky. Manželka je obrovsky tolerantný človek. Ak sa na mňa niekedy pre niečo hnevá, tak len preto, že si občas na seba vezmem priveľa. Lenže ja sa držím výroku J. A. Komenského: Len život činný je naozaj životom. Teda nepremrhať život. Tvoriť hodnoty. Nech tu niečo po nás zostane. Ale tak, ako veľa pracujem, tak sa snažím využiť aj každý voľný čas pre rodinu.
A čo vám manželka v tejto súvislosti povedala na to, že chcete kandidovať na primátora?
Spýtala sa ma, či ma niekedy nebude mrzieť, koľko času a energie ma to bude stáť. Odpovedal som, že by ma mrzelo, keby som to neskúsil, keby som sa nepokúsil presadiť veľké a odvážne riešenia, ale zároveň realistické plány pre naše mesto. Cítim sa na to pripravený a mám jej podporu.
Stále aj podnikáte. V akej oblasti?
Začal som podnikať v personálnej bezpečnosti, ale okolo roku 2010 som toto podnikanie utlmoval. V súčasnosti je to menšia časť mojich aktivít. Peniaze, ktoré som zarábal, som postupne investoval do nehnuteľností a dnes drvivú časť mojich príjmov tvorí obchod s nehnuteľnosťami a prenájom. Moje majetkové pomery sú transparentné – každý rok ich uvádzam do majetkového priznania.
Čo považujete za dôležité, že sa vám v podnikaní darilo, a čo vás na podnikaní najviac baví?
Baví ma fakturovať (smiech). Ale vážne, som presvedčený, že žiaden podnikateľ nehovorí pravdu, ak nepovie, že pracujeme predovšetkým kvôli zisku. Mám už sa sebou aj pocity vyhorenia, lebo bolo obdobie, kedy som mal i 250 zamestnancov, a buďme úprimní, na Slovensku vás ako podnikateľa štát ničí. Je tu slabá vymožiteľnosť práva, platíte DPH, odvody, ale či aj vám zaplatia faktúru, to nemáte istotu nikdy. Počas podnikania som kvôli ľudskej nepoctivosti prišiel o milióny eur. Ale vždy je základom nevzdať sa. A nebáť sa neúspechu. Byť pripravený aj niečo stratiť, riskovať, v podnikaní niekedy aj niečo prerobiť, aby ste mohli zas niečo získať. Myslím si, že to platí nielen v podnikaní.
A čo vás stále motivuje?
Moje deti. Vytváram hodnoty pre svoje deti, aby raz mali dobrý základ do života. Aby mohli povedať: náš oco bol šikovný. A aby im to o 15 či
20 rokov prinieslo možnosti stráviť nejaký čas na špičkovej škole, vidieť svet a jeho možnosti, kým sa postavia na vlastné nohy. Robím to pre rodinu, pre priateľov a živím aj veľa ľudí. Pomáham kamarátom aj neznámym ľuďom, ktorí sú na pokraji chudoby a môžem im pomôcť jedlom alebo ošatením. Zastávam názor, že keď sa človeku darí, mal by sa vedieť podeliť.
Pri všetkom, čo robíte, máte aj jeden nie veľmi všedný koníček. Píšete knihy o Žiline. Ako ste sa k tomu dostali?
Úplne prvý impulz bola návšteva mojich známych v Žiline. Chcel som ich povodiť po meste, ukázať im, čo tu všetko máme, ale uvedomil som si, ako sám málo viem o jednotlivých budovách, historických udalostiach, o tom, čo nás obklopuje. Tak vznikla myšlienka napísať bedeker. Ale nechcel som ho vyrábať ako kompilát, niečo stiahnuť z internetu a opísať aj s chybami. Začal som chodiť a zbierať materiál do štátneho archívu. Tam som sa zoznámil s jeho riaditeľom Petrom Štanským a s Milanom Novákom, ďalším podobným amatérskym historikom, ako som ja. Spolu sme napísali prvú knihu: Žilina, GENIUS LOCI. Je to prechádzka mestom, jeho ulicami a ich spoločnými dejinami. Keď sme ju dokončili, zostalo nám toľko materiálu, že sme vydali aj druhú a tretiu, a teraz chystáme už štvrtú knihu.
Kandidujete na pozíciu primátora s ambicióznym programom a úctyhodným zoznamom toho, čomu ste sa v meste venovali a čo sa vám podarilo pohnúť, zlepšiť, zmeniť. V komunálnej politike pôsobíte už od roku 2005. Čo je pre vás najpríjemnejšia skúsenosť?
Stále to isté. Keď vám ľudia podajú ruku, lebo sa niečo podarilo. To je najlepší pocit. Komunálna politika – a zrejme politika všeobecne – je nevďačná. Vždy sa nájde niekto, kto vás chce očierniť. Tomu sa nevyhnete. A tiež ide o taký druh práce, v ktorej musíte rátať s tým, že raz príde koniec. A nesmiete si pestovať pocit nenahraditeľnosti.
Čo považujete za odvrátenú stranu v komunálnej žilinskej politike?
Ľudí, ktorí menia názory podľa toho, ako sa im to hodí. Raz sú to najväčší bojovníci proti korupcii, potom sa zmení situácia a zrazu sú ochotní ju tolerovať alebo dokonca chrániť. Z tohto som bol a som prekvapený. Ako si človek dokáže nájsť výhovorky, prečo zmenil názor. Toto dosť devastuje politiku a vidíme to aj na parlamentnej úrovni. Keď sú ľudia bez názoru, keď začnú byť závislí od funkčných požitkov z politiky.
A prečo by vám mali občania veriť, že sa také čosi nestane aj vám?
Predovšetkým som sebestačný. Nie som odkázaný ani na funkciu, ani na príjem z nej. Keď som pred štyrmi rokmi nastúpil na post viceprimátora, vtedy mi poslanci, ktorí sa označili za opozíciu, znížili plat. Mysleli si možno, že ma odradia alebo znechutia. Dva roky som robil viceprimátora na plný úväzok, štrnásť a občas aj šestnásť hodín denne, za sedemsto eur čistého. Lebo mám motiváciu, lebo chcem meniť veci a mám s naším mestom veľké realistické plány. Toto je chvíľa, kedy mám šancu ich naplniť, a nechcem túto šancu premrhať.
Spomienka
Vždy najlepší výkon! To bol jeho cieľ!
V týchto dňoch sa pripravujeme na oslavu storočnice žilinskej atletiky. Pri tejto príležitosti mi dovoľte osobnú spomienku na chalana, žiaka, začínajúceho športovca Patrika Gromu, terajšieho prvého viceprimátora mesta Žiliny. Bol to nenápadný chlapec plný ctižiadosti a snahy dostať zo seba čo najviac. V kolektíve bol síce tichý, no vždy usmiaty, s veľkou chuťou súťažiť a dosahovať tie najlepšie výkony. Tento chalan vždy vedel, kam patrí a pokyny „zhora“ bral ako spoluprácu, bez ktorej výkony neprídu. A ak bol z jeho strany iný názor, povedal ho a s uznaním prijal vysvetlenie.
Patrik, prajem ti úspech pri voľbách na primátora mesta Žiliny. Verím, že zúročíš svoje skúsenosti, ako aj vzťah k mestu a jeho občanom. Verím v tvoj víťazný volebný výsledok. Tvoje skúsenosti z terajšej funkcie, ale aj pomoc občanom, tvoju prácu pri zveľaďovaní mesta a jeho okolia určite zhodnotia voliči. Máš veľké ciele, plány, ale strach, pýcha a lenivosť sú ti cudzie, a to sú obrovské prednosti.
Róbert Valúch,
tréner atletiky a priateľ
Uzimené zafúľané chlapča
Bolo že to slávy, radosti a očakávania, keď sa pred 51 rokmi otvorila Základná škola v Rosine. Škola pavilónového typu, ako sa vtedy hovorilo. Bola moderná, pekná, dodnes cítim vôňu farieb, čerstvo natretých tabúľ, novučičkých kníh a všakovakých pomôcok, ktoré nám mohli závidieť v celom okrese, ba aj v kraji. O postavenie školy bojovali nadšenci z Rosiny, a veru v tej dobe to bolo ťažké, no zvládli to na jednotku. Vďaka. Zišla sa tu úžasná partia mladých učiteľov, ale aj nepedagogických pracovníkov, ktorí boli rovnako dôležití. Napriek tomu, že v škole bolo všetko moderné, pokrokové, kotolňa na pevné palivo bola predsa len prežitkom. Plynofikácia nebola na programe dňa. Nastal problém zohnať kuričov, pretože plat deväťsto korún nebolo žiadne lákadlo. Ak aj sme zohnali (a poväčšine to boli starší chlapi), tí nám po roku umreli. Keď takto umrel tretí kurič, začala sa šíriť fáma, že kotolňa je prekliata, alebo tam niečo uniká, čo spôsobuje smrť. Kúriť nechcel nikto. Srdce nám poskočilo, keď sa za kuriča prihlásilo osemnásťročné chlapča z Vlčiniec, ktoré sa fámam smialo a bolo ochotné pracovať aj za naozaj smiešnu sumu. Pretože v kotolni sa začínalo kúriť o štvrtej, musel náš nový kurič z Vlčiniec vstávať o druhej ráno a pešo ísť do Rosiny. V tú zimu bolo snehu neúrekom a mráz bol tiež poriadny. Mal to ťažké! Niekedy ráno som ho bola v kotolni pozrieť, či vôbec došiel, či nezamrzol. Bývala mu taká zima, že stál opretý o kotol, v ktorom sa už hriala voda, ale triaslo ho od zimy. Keď počas služby do pece nahádzal desiatky fúrikov uhlia, zas vyzeral ako spotený čert. No vydržal, kliatba sa nesplnila. Ale prečo si na to spomínam? Lebo to uzimené, zafúľané chlapča je žilinský viceprimátor. Áno, je to Paťo Groma. Náš odvážny a obetavý kurič.
Mgr. Elena Hodásová,
bývalá riaditeľka ZŠ v Rosine